hogo II

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Ženy o mužoch VII.: Muži ako manželia

Osobné výpovede a zamyslenia známych blogeriek z blog.sk
 

 
Čo si myslíš o inštitúte manželstva?
Čo ti na manželstve najviac vadí? čo je na ňom príťažlivé?
Je spolužitie družky s druhom alternatívou manželstva?
Ako dlho by sa mali muž a žena poznať pred vstupom do manželstva?
Myslíš, že je normálne mať v manželstve vzťahové problémy?
Aký vplyv má manželstvo na slobodu muža a ženy?
Aké vlastnosti by mal mať ideálny manžel?
Vieš si predstaviť manželstvo bez lásky?
Aké sú najťažšie úskalia manželstva?
Myslíš, že žena by mala krútiť hlavou muža tak, aby si to ani nevšimol?
Môže sa vydatá žena zamilovať do iného muža? Ako to riešiť?
Aký vplyv majú na manželstvo zásahy mužovej matky?
Prečo muži preferujú kariéru pred rodinou?

 


 
 
     Manželstvo by malo byť záväzkom, dobrovoľnou verejnou zmluvou lásky a vernosti, ale asi nie právnym úkonom, ktorý rieši spory s majetkom, aj keď je to v poslednej dobe inštitúcia, ktorá urovnáva a rieši rozchody mužov a žien. Práve preto nie je pre mňa až také dôležité, no napriek tomu sa naň teším. V mojom doterajšom živote sa snáď toho až tak veľa nezmení. Občas si predstavujem situáciu, kedy ma niekto predstaví ako "manželku" môjho muža.
 
     Asi sa v tom pomenovaní mieša pocit spolupatričnosti, vážnosti a úcty, ktorý kedysi manželstvo nieslo. Nevadí mi patriť k niekomu, pretože je príjemné byť súčasťou celku. Vadilo by mi, ak by muž využíval manželstvo v môj neprospech a žiadal odo mňa nasilu veci, ktoré by som nechcela. Prichádza však človek v manželstve o slobodu?
 
     Záväzok vernosti sa vo vzťahu dvoch ľudí objavuje predsa oveľa skôr a je ťažké, ale nutné hľadať mieru medzi osobnou slobodou a vernosťou, nie? A ani manželstvo nezabráni tomu, aby sme záväzok vernosti porušili. Ak by to tak fungovalo, bolo by to až príliš jednoduché a stačilo by si navliecť obrúčku na to, aby sme neboli pokúšaní k nevere. Už asi tri roky žijem ako družka, ak chcete milenka, a aj keď nás všetci tlačia do manželstva, neponáhľam sa (teda ja nie), i keď je to dosť nepríjemné. Moja budúca svokra ma neznámym ľuďom predstavovala skôr ako "kamarátku" svojho syna, čo sa ma trošku dotklo, akoby povedala, že som dočasná, chvíľková záležitosť, nič podstatné. Možno sa dlhodobý vzťah v očiach ľudí neberie vážne, ak nie je spečatený manželstvom. Možno takéto spolužitie nedáva okoliu zjavne najavo, že jeden k druhému patrí.
 
     Poznanie dvoch ľudí pred vstupom do manželstva podľa mňa asi nezávisí od dĺžky ich vzájomného spolužitia, ale od toho, nakoľko sa dokážu pred sebou otvoriť, zladiť, rešpektovať svoje potreby, názory na život a predstavy o budúcnosti. Ak by vyjasnenie týchto vecí prichádzalo zákonite po istej dobe, možno by sa nutnosť uzavretia manželstva sprísnila. Lenže takto to nefunguje. Na vzťahu medzi dvoma ľuďmi musia obaja pracovať po celý spoločný život, ktorý sa manželstvom nezačína a mnohokrát ani nekončí.
Záleží len na nás dvoch, či chceme svoj vzťah spečatiť manželstvom alebo nie a cítime aj kedy ten čas príde. No tlak okolia je niekedy neúprosný.
 
     Premýšľam nad tým, ako by malo manželstvo fungovať, ale nech vymenujem hocijaké pravidlá, vždy sa môže prihodiť niečo nečakané, život je veľmi rozmanitý a odlišuje sa vzťah od vzťahu. Moji rodičia neboli príkladom dobrého manželstva a v manželstve mojich budúcich svokrovcov mi chýba cit, nežnosť, vášeň, malé drobnosti, ktoré by ich spájali a robili ich vzťah jedinečným. Spoločné riešenie problémov a aj deľba práce je vo vzťahu určite dôležitá. Dnes sa ťažko zmierujem s tým, že musím robiť veľa vecí naraz, a tak občas i protestujem, avšak takéto konflikty sú podľa mňa len dobré, pokiaľ sa niečo vyrieši. Myslím, že muži sú natoľko bystrí, že si všimnú, ak nimi žena manipuluje, ale pokiaľ sú to milé drobnosti, ako urobiť čajík, občas večeru, nepripadá mi to ako násilné siahanie na slobodu muža. To by sa mi ani nepáčilo.
 
     Ach áno, láska sa asi nekončí len jedným mužom. Určite by to vedeli dosvedčiť mnohé (aj staršie) ženy a aj ja sa občas zahľadím, pocit zaľúbenosti je veľmi príjemný, a ak sa znásobí, chce sa mi spievať (občas sa zaľúbim aj do neznámeho muža zo sna, ale pssst). Ale to nie je skutočná láska so všetkým, akú prežívam so svojim mužom. Je to niečo iné. Akási náklonnosť, sympatia, možno by to prerástlo aj ďalej, keby som tomu dala šancu, ale jednak si tie pocity strážim a potom, každý si musí zvážiť, či stojí za to riskovať to, čo má. Každý sa musí rozhodnúť sám a to je niekedy veľmi ťažké. Ja som sa už rozhodla a verím, že v budúcnosti budem mať dostatok nežných a láskyplných dôvodov (nehovorím o deťoch) na to, aby som svoju lásku nevymenila za sladký pocit zaľúbenosti.
 

 
 
Manželstvo je najmä spolužitie duší. To nie je papier - to je náležanie si a sľub, ktorý vydrží. To je nie pre oko, to je pre duchovné hodnoty.
 
Nemyslím si, že manželsto je zväzujúce. Malo by poskytovať dostatok priestoru obom partnerom, v ktorom si budú rovnocenní a rešpektovať sa. Ak nastane táto vzácne zhoda, nemusíme riešiť problém manželskej nevery.
 
Ľudia sú stvorení pre život v páre, a preto si dovolím tvrdiť, že spolužitie - či už manželské alebo partnerské - je základným kameňom rozvoja osobnosti muža aj ženy.
 
 

 
 
Nezáleží na tom, ako dlho sa muž a žena poznajú pred vstupom do manželstva, pretože miera poznania nie je priamo úmerná času.
 
Vzťahové problémy v manželstve vznikajú na základe rozdielnych postojov, pohľadov a pokiaľ si to dotyční nevedia vydiskutovať, žijú vo veľkom napätí.
 
Ideálny manžel je zodpovedný, starostlivý.
 
Zásahy mužovej matky sú dosť nežiadúce, v mnohých prípadoch vyvolávajú averziu, znechutenie, v podstate ako akékoľvek zásahy do vzťahu z okolia.
 
 

 
 
 
Inštitút manželstva je v poslednej dobe možno už podceňovaný či dokonca pre niekoho možno strašiak. Myslím, že je to aj vývojom doby a určitým "tlakom", ktorý robí ľudí viac zahľadených do seba, na svoje potreby a ciele, ťažšie sa dokážu vzdať svojich osobných výhod, boja sa zmeny životného štýlu... vo vzťahu ostávajú, pokiaľ z neho majú určité výhody, akonáhle im to prestáva vyhovovať vzťah opúšťajú, prípadne začínajú nový... chýba viac obetavosti, zodpovednosti, úcty k druhému človeku... Stále však zastáva veľmi dôležitú úlohu v spoločnosti (dôraz sa kladie na rodinu, výchovu detí v nej atď.) a dúfam, že aj bude.
 
Vážne mi nenapadá, čo by mi mohlo na manželstve ako takom vadiť, pretože ak je stabilný a fungujúci vzťah, tak prináša určite výhody, nie obmedzenia v rozsahu, ktoré by mali vadiť.
 
Či je spolužitie družky s druhom alternatívou manželstva?
Na to odpoviem výrokom Z. Matějčeka: "Není možno si vyzkoušet, jaké to bude, až budeme umírat. Podobně nelze nanečisto ztroskotat, ale také žít v manželství. Je vhodné to připomenout párům přesvědčeným, že nesezdané soužití je jakési manželství 'nanečisto'."
 
Neviem, či si niekto trúfne s určitosťou tvrdiť, aká dlhá doba poznania sa partnerov je vhodná, potrebná či dokonca zárukou šťastného manželstva. Sú určité "pomôcky", ktoré by nám mohli dať nejaký "návod", ale v konečnom dôsledku je to veľmi individuálne a malo by sa k tomu aj tak pristupovať, od prípadu k prípadu... osobne si však myslím, že minimálne rok, ale nie taký rok, že sa dvaja vidia raz za týždeň, idú niekam von a potom sa rozlúčia a pod... vtedy je tá doba na spoznanie druhého človeka oveľa dlhšia... ak sú dvaja intenzívne spolu, tak po takom pol roku-roku sa väčšinov objavia, prejavia, ukážu aj tie negatívnejšie vlastnosti, črty, takže by sa malo ukázať, čo dokážeme a čo už nie tolerovať a podľa toho by sa mal vzťah uberať ďalej... ďalší rok by mal byť práve na to, aby sa to akosi ujasnilo, či si dokážeme s partnerom predstaviť budúcnosť a spoločný život... z toho by vyplývali tie dva roky... ale aj v závislosti od doby sa to akosi meni, niekedy stačilo na to, aby sa dvaja chceli vziať naozaj málo, nebolo výnimkou, že sa brali po pár mesiacoch, čo sa naozaj nemohli ešte dobre poznať, ale predsa niektoré manželstvá trvajú dodnes, iné nie... tak sa predsa len potvrdzuje, že je to individuálne a záleží to predovšetkým len na tých dvoch, ich povahách, tolerancii, schopnosti robenia kompromisov atď...
 
V každom vzťahu, či už je to vzťah pracovný, priateľský, partnerský sa niekedy vyskytne nejaký problém, nie je na tom nič zvláštne ani zlé... dôležitý je prístup k riešeniu ťažkostí, problémov, postoj partnerov, uvedomenie si odlišností, schopnosť odpúšťať...
 
Jednou z príčin vzniku krízy vo vzťahoch je často aj to, že nie je ľahké nájsť rovnováhu medzi autonómiou alebo povedzme osobnou slobodou a vzájomným putom, blízkosťou. To je však hlavná úloha vo vzťahu. Každý partner je samostatný človek, ktorý potrebuje svoj voľný priestor, ale každý zároveň túži po vzájomnom zväzku, pretože v ňom nachádza istotu a útočisko. Je prirodzené, že v období zamilovanosti pre nás individuálna voľnosť nie je až taká dôležitá, chceme byť čo najviac spolu. Ak by sme to však chceli takto udržať nastálo, zo vzťahu by sa stalo neznesiteľné "väzenie". Páry, ktoré sú pri vymedzovaní osobného priestoru veľkorysé, robia pre svoje manželstvo oveľa viac ako páry, v ktorých sa partneri úzkostlivo strážia a "visia na sebe".
 
Aké vlastnosti by mal mať ideálny manžel?
Pre mňa je ideálny manžel Bill Cosby v sitcome Show Billa Cosbyho:-)
 
Manželstvo bez lásky si predstaviť dokážem, ale ja by som v takom manželstve žiť nemohla... i keď s vekom, skúsenosťami vidím, že za určitých okolností je také manželstvo možné, ale už by som ho nenazývala manželstvom a určite nie šťastným, pretože nejakým spôsobom by sa určite z jednej, z druhej alebo oboch strán ten deficit nejakým spôsobom kompenzoval...
 
Najťažšie úskalia manželstva?
Stručnejšie sa vyjadriť k tejto otázke je pomerne ťažké, pretože tých problémových miest, ktoré môžu spôsobiť v manželstve ťažkosti a krízové spolužitie je naozaj veľmi veľa, často je viacero prepojených a rozobrať to všetko by bolo na knihu. Špeciálnymi problémami sú:
 
závislosť (tzv. debaklová závislosť, menšia skupina týchto ľudí tento debakel prejavuje závislosťou na alkohole či iných drogách, u väčšej časti ide o závislosť citovú), nezvládnutá agresivita (potlačená, skrytá a tiež otvorená), žiarlivosť, nevera, teda mimomanželský kontakt alebo vzťah. A potom sú to určité osobnostné súvislosti: neurotici, závislosť na alkohole, určité svojrázne typy  ("podivíni") - schizoid (človek citovo chladný, skôr zameraný na seba, vážny, môže byť i osobnostne plachý, zahĺbený do svojich problémov, často pri nedorozumení stíchnu a s druhou stranou neprehovoria - deň, týždeň, mesiac i roky...), zvýšene vzťahovačný človek, emocionálne nestabilný, histrióni, dissociálna porucha osobnosti, hraničná osobnosť ("excentrický burliváci"), narcistická osobnosť, úzkostná porucha osobnosti, závislá porucha osobnosti (trvalé spoliehanie sa na druhých ľudí, obvykle partner alebo rodičia), anankastická porucha osobnosti (puntičkárstvo, pedantéria).
 
Okrem toho sú určité obdobia v manželstve, ktoré môžu byť rizikovejšie pre vznik problémov: začiatok spoločného bývania, príchod dieťaťa, návrat do práce po materskej, odchod detí z domu, odchod do dôchodku... a z toho vyplývajú: vplyv rodičov na vzťah, názory na výchovu detí, peniaze, rozdelenie práce a rodiny medzi partnerov, rovnováha medzi osobnou slobodou - voľnosťou a vzájomným putom, naviazanosťou...
 
Ak už by žena mala krútiť hlavou muža, tak iba tak, aby si to nevšimol:-)
 
Každý človek, teda aj vydatá žena či ženatý muž, môže počas svojho života, keďže nežijeme v uzavretom priestore, ale medzi ľuďmi a sme viac menej nútení s nimi prichádzať do kontaktu, komunikovať, spolupracovať, stretnúť niekoho, kto sa mu bude páčiť, bude si s ním rozumieť a pod., vždy však závisí od našich priorít, od toho ako si svojho partnera vážime a čo pre nás manželstvo, vzťah znamená, či dovolíme, aby nás určitý pocit (pretože zamilovanosť neznamená lásku) ovplyvnil natoľko, že by sme chceli riskovať vzťah a to, čo máme.
 
Vplyv zásohov mužovej matky na manželstvo?
V prvom rade partner závislý na matke je nevhodný partner do manželstva. Ak to nie je prípad závislosti partnera a zásahy sú neprimerané, tak prvé čo je potrebné urobiť je rozhovor s partnerom a rozhovor so svokrou. Ak sa situácia nezmení, tak ide o určitú z porúch osobnosti a je lepšie radikálnejšie riešenie. Veľmi dôležité je, aby mohla mladá rodina bývať samostatne. Ak to z určitých dôvodov nie je možné, tak na začiatku spoločného bývanie je vhodné a potrebné sadnúť si, porozprávať sa, dohodnúť na určitých pravidlách...
 
V mužoch je to akosi "zakódované" ešte z dôb dávno minulých (nemyslím pár rokov, ale tisíce:-)) a veria tomu, že sú zrodení pre "lov a boj", zatiaľ čo ženy, i keď pracujú, cítia zodpovednosť hlavne za rodinu a dokážu sa v prípade nutnosti vlastného postupu v povolaní vzdať. Vo vzťahoch, kde partneri ešte nie sú zosobášení alebo u bezdetných párov sa v súčasnosti bez nejakých problémov riadia moderným vzťahovým vzorcom, teda obaja sa cítia rovnako kompetentní v povolaní i v domácnosti. Akonáhle však prídu deti, potom často bez toho, aby si to uvedomovali, opäť podľahnú konkrétnym spoločenským podmienkam. Z manžela sa stane pracujúci muž a "paša" a z manželky "rodinný typ", ktorý sa stará o všetko. V rodine by mala byť snaha o uspokojivé rozdelenie práce a rodiny medzi oboch partnerov.
 

gorda: 
 
 
Zamilovanie - neopísateľný stav mysle aj tela, keď si väčšinou partneri vzájomné kladné/záporné stránky neuvedomujú.
Láska - vzťah trvalejší, založený na priateľstve, sebadôvere, tolerancii, komunikácii a úcte, menej na sexe.
Manželstvo - najčastejšie dobrovoľný zväzok uzavretý prehlásením slovka "áno".
 
Píše sa to veľmi jednoducho. Prežíva sa to tisícorakými spôsobmi. 
   
V spoločnom živote sa partneri potýkajú so starosťami spoločného života. Kým sú partneri iba sami dvaja, tak sa vedia pekne dohodnúť a urobiť zopár kompromisov, aby v ich vzťahu nenastali žiadne problémy. Najväčšia skúška v spoločnom živote sú deti.
 
Väčšina si teraz povie, že aký problém, narodia sa a rastú, že malé deti malé problémy a ... Žiaľ s deťmi prichádzajú ďaľšie "skúšky" vzťahu, na ktorých už tento môže stroskotať.
 
Najčastejšie prvotnou skúškou každého dlhodobejšieho vzťahu je poníženie sexuálnej aktivity (predovšetkým zo strany ženy). Toto muž nevie pochopiť. Spočiatku bude tolerantný, ale časom sa prejaví jeho netrpezlivosť. Ženušky sa teda starajú o domácnosť a behajú okolo detí vo dne-v noci. Čiže sú citovo zamerané viac na bábo, s ktorým prežívajú lásku i strach, šťastie aj starosť. A sú z toho riadne unavené, aj keď si to nepripúšťajú. A tým im na sex zostáva už iba málo sily, ktorú radšej hľadajú v spánku alebo iba v objatiach svojho partnera. Uvedomenie si toho, že sexuálna energia je najviac vyčerpávajúca energia pre organizmus každého človeka, je dôležitým krokom k úspešnému pokračovaniu vzťahu. Žiaľ nie je to tak.
 
Človek sa učí celý život. Učí sa na školách, učí sa doma, či v práci. Je to samozrejmé. Mať dobrých kamarátov sa treba naučiť. Mať pekný vzťah sa tiež treba naučiť. Vzťahu k deťom sa tiež treba učiť. V hocijakom vzťahu je týmto učením sebapoznávanie, tolerancia, cit, jedinečnosť. A ak toto zlyhá, zlyháva aj vzťah.
 
Vážte si jeden druhého. Pomáhajte si v dobrom aj v zlom. Problémy riešte spoločne. Neriešte ich posedením jedného z partnerov s kamarátmi, ani s alkoholom, ani s nedokončenou prácou. Ak nie ste doma, ukazujete nezáujem o partnera alebo o deti. Toto nie je dobré pre akýkoľvek vzťah. Môže to viesť k nevere, k hádkam, či bitkám, k rozchodu, k deleniu majetku. Alebo to môže viesť k tomu, že vo vzťahu bude vždy ustupovať iba jeden z partnerov. A to je ešte horšie, keďže to môže súvisieť aj s ponižovaním.
 
Nedovoľte matkám, svokrám, susedkám, kamarátom zasahovať do vášho vzťahu.
Nikdy si nevyhadzujte na oči vašu minulosť.
Neponižujte sa, nenadraďujte sa. Je to všetko na vás.
 
Vyzerá to ako "kázanie veľkej matky", no sú to iba moje pocity.
Ja sama mám v mojom vzťahu "starosti". Ale neustupujem.
Snažím sa nájsť obojstranné kompromisy.
 
Kríz je veľa. Každá kríza (dúfam) vedie k lepšiemu.
 

 
 
Myslím si, že uzavretie manželstva je najhlbším a najosobnejším prejavom skutočnej lásky a oddanosti partnerov, akési odovzdanie sa jeden druhému (hoci si uvedomujem, že v dnešnej dobe to znie príliš honosne). Zároveň mám pocit, že dnes je už čoraz menej ľudí schopných prežiť celý život po boku jediného partnera.
 
Rozvody sú dnes bežné natoľko, že väčšinou sa nás už ani nijak nedotýkajú ... teda pokiaľ sa priamo netýkajú nás, či našich najbližších. Je smutné, že dnes akoby sa partnerom neraz nechcelo pracovať na rozvoji svojho vzťahu ... viac energie vkladajú do kariéry a zarábania peňazí, než do rozvoja lásky.
 
Je asi úplne normálne, že vstup do manželstva neznamená, že partneri vytvorili dokonalý vzťah a všetky problémy sa im odteraz vyhnú. Skôr naopak ... ako manželia sa budú ocitať v nových situáciách a bude len na nich, s čím sa ako dokážu vysporiadať. Všetky manželstvá prechádzajú rôznymi problémami ... v podstate stále ... teda aspoň si to myslím, keďže v osobných skúsenostiach som sa tak ďaleko nedostala :o))
 
V ideálnom manželstve sa obaja manželia podieľajú rovnakým podielom či už na starostlivosti o domácnosť, výchovu detí ... a trávia voľné chvíle spoločnými aktivitami. Realita má neraz od ideálu poriadne ďaleko ... rodičia pohltení pracovnými povinnosťami prichádzajú domov unavení a nervózni, zlosť z vlastných neúspechov či z nevydareného dňa sa snažia vybiť tým, že nakričia aspoň na deti ... tie sa potom stiahnu k televízoru, či niekde do svojej izby k počítaču (v lepšom prípade k nejakému inému koníčku)... Deň prebehol a rodina akoby sa od seba zase o krok vzdialila.
 
Samozrejme, takéto fungovanie rodiny ťažko zovšeobecňovať ... iba mám pocit, že v poslednej dobe akosi pričasto počúvam o nefungujúcich vzťahoch svojich známych ... a občas i bližších... Jednému nerozumie manželka, druhá zase manžela nemá stále doma, pretože podniká ... inde majú problémy s deťmi a nevedia, ako sa s nimi vysporiadať...
 
Manželstvo je skvelá inštitúcia na spojenie životov dvoch ľudí, ktorí sa majú radi ... iba je dobré uvedomiť si pred vstupom do neho všetky nástrahy, ktoré nás môžu postretnúť a počítať s tým, že časť z nich sa nám určite nevyhne ... a uvedomiť si aj to, že do manželstva vstupujú obaja aj preto, aby sa mali o všetky starosti s kým podeliť ... o koho sa oprieť a kde načerpať silu v ťažkých chvíľach...
 

 
 
Manželstvo. Prečo je tak rozšírené, že žena túži vstúpiť do manželstva a chlap sa toho bojí ako čert kríža? Prečo je o tom toľko vtipov, kde žena je tá harpya a muž ten chudák, ktorý hľadá útechu v krčme pri kamarátoch?
 
Ťažko sa mi hodnotí inštitút manželstva. Nemám totiž skúsenosti. Viem len to, čo vidím z pozície pozorovateľa, ktorý mnoho vecí nevidí. Vidím to ako formu dlhodobého vzťahu, ktorá postúpila o stupienok vyššie, spečatili to papierovou, oficiálnou formou.
 
Určite to je alternatíva spolužitia druha a družky, je len viac oficiálna, podľa mňa. A čo je lepšie, neviem. Obe formy majú určite svoje výhody aj nevýhody.
 
Neviem, možno som kapku konzervatívna, ale po istom čase by som spolužitiu chcela dať oficiálnu formu. Príde mi to také klasické, tradičné.
 
Ako dlho pred manželstvom by sa mali poznať?
 
To závisí od rôznych faktorov. Určite nie extrémne krátko, ani veľmi dlho. Otázka je, čo je krátko, a čo už dlho. Moja dávna kamarátka sa zasnúbila po 2 mesiacoch chodenia. Na 1-ročné výročie chcú mať svadbu. No toto je na mňa prirýchle. Po 2 mesiacoch vidím len tie dobré stránky. Ešte je tam veľká zamilovanosť, zaslepenosť. Nepoznám tie nie príliš dobré stránky toho človeka, dokonca môžu vyjsť na povrch rôzne fakty (no napriek tomu im držím palce, nech im to výjde).
 
Tiež sa mi nepáčí, že sa berú kvôli niečomu - kvôli bytu, kvôli dieťaťu…..
 
Doteraz som mala taký mini prieskum ľudí vo svojom okolí, podľa ktorého, ak sa do 2 rokov nič nestalo (dieťa, zásnuby), potom bola už veľmi malá šanca, a skôr rozchod ako svadba. Túto moju teoriu vyvrátili moji spolubývajúci, ktorí sa vzali po 7 rokoch chodenia a asi mesiaci spolužitia.
 
Oni sami mi povedali, že podľa nich tajomstvo dlhého vzťahu je v tom, že netreba byť stále spolu a sami. S tým by som si dovolila súhlasiť, aj keď neviem, či na základe mojich vzťahov na toto mám právo…..
 
Manželstvo, ale koniec koncov aj spolužitie, vzťah, má vplyv na slobodu oboch zúčastnených. A že do akej miery, to závisí od tých dvoch. Asi väčšina ľudí prežíva dilemu ako ja (teda si myslím) na jednej strane vzťah, so všetkým, čo k tomu patrí, na druhej strane ponechať si slobodu (no ja som na tom ešte horšie, keď mám vzťah, chcem slobodu, keď mám slobodu, chcem vzťah).
 
Vzťah, či už manželský alebo druha s družkou, by mal byť o dohodách, kompromisoch a rovnoprávnosti. Spolu sa dohodnúť, spolu rozhodnúť. Je to však dosť ťažké, hlavne keď bol človek dlhšiu dobu sám.
 
Či sa môže jeden z manželov (nešpecifikovala by som to iba na ženu) zamilovať? Zakázať sa to nedá, ovplyniť tiež asi ťažko. Riešenie? Neviem. Neviem, čo robiť v tej situácii. Prehodnotiť a rozhodnúť, či to stojí za to. A nerozhodnúť sám. Druhá osoba má právo vedieť, že sa o nej rozhoduje, právo na názor, poprípade vylepšenia.
 
Rodičia partnerov by mali mať určitý obmedzený zásah, vplyv na vzťah. Hovorí sa, že nie je dobré, keď svokra býva tak blízko, aby mohla prísť na návštevu v papučiach. Myslím, že hlavne vtedy, ak má nejaký zásadný vplyv na svoje dieťa, to je už veľký zásah. Extrémne ďaleko tiež nie je dobré, si myslím.
 
Prečo muži preferujú kariéru pred rodinou? Je to také zaužívané, muž má živiť rodinu, má mať kariéru. Preháňanie v tomto prípade neprospieva ani vzťahu, ani rodine.
 

 
 

Vzťahy | stály odkaz

Komentáre

  1. kopa zaujímavých názorov či postrehov
    k manželstvu sa nevyjadrím,kedže v tomto smere nie som ten pravý,kto by mohol riecť nejaké múdra.
    Ničmenej,ak budem mať niekedy syna,dám mu tento článok prečítať :)
    publikované: 22.03.2007 22:08 | autor: teide (e-mail, web, autorizovaný)
  2. dionea, vravíš, že...
    „manželstvo by malo byť záväzkom, dobrovoľnou verejnou zmluvou lásky a vernosti“...
    hm... naozaj si myslíš, že sa k láske možno zaviazať? že na ňu možno uzavrieť zmluvu???
    záväzok či zmluvu o vernosti si predstaviť viem (i keď je neraz ťažké jej literu i ducha naplniť), no zmluvu o láske veru nie...
    publikované: 23.03.2007 07:29 | autor: hogofogo (e-mail, web, autorizovaný)
  3. tweety, manželstvo...
    popisuješ predovšetkým ako spolužitie duší, ako sľub pre duchovné hodnoty.
    a čo telesnosť? o ňu v manželstve vari nejde? je vari menej dôležitá???
    publikované: 23.03.2007 07:30 | autor: hogofogo (e-mail, web, autorizovaný)
  4. lulla, za účinný nástroj...
    na prekonávanie rozdielnych postojov a pnutí v partnerskom vzťahu považuješ komunikáciu medzi partnermi... aj keď nepochybujem o význame komunikácie, zdá sa mi, že na riešenie parterských problémov je len nutnou, nie aj postačujúcou podmienkou.
    komunikácia sama o sebe nič nerieši, ak chýba ochota a schopnosť robiť kompromisy,...
    publikované: 23.03.2007 07:32 | autor: hogofogo (e-mail, web, autorizovaný)
  5. angie, partner...
    závislý na matke je podľa teba nevhodný do manželstva... čo to prakticky znamená? že muži závislí na svojich matkách by sa nemali ženiť? že by pred vstupom do manželstva mali prejsť „terapiou“, ktorá by ich tejto závislosti zbavila? existuje vôbec taká terapia? ako žena môže zistiť, či je jej budúci partner nezdravo závislý na svojej matke? vieš poradiť nejaký rýchlý a spoľahlivý test???
    publikované: 23.03.2007 07:33 | autor: hogofogo (e-mail, web, autorizovaný)
  6. gorda, tvoje tvrdenie, že...
    „sexuálna energia je najviac vyčerpávajúca energia“, mi prichodí byť dosť sporné. mne sa zdá, že sexualita a sexuálny akt sú naopak zdrojmi životnej energie, problémom je spútaná sexuálna energia, ktorá nenachádza uvoľnenie v (láskyplnom) sexe.
    máš pravdu, že pre muža je veľkým problémom, ak ho žena „odstaví“ na druhú koľaj kvôli starostlivosti o domácnosť a deti a ak zníži svoju sexuálnu aktivitu kvôli únave... muž to dokáže istý čas chápať a tolerovať, ale nedokáže sa s tým dlhodobo zmieriť... čo sa s tým dá robiť na strane ženy, čo na strane muža???
    publikované: 23.03.2007 07:36 | autor: hogofogo (e-mail, web, autorizovaný)
  7. laskonka, súhlasím s tebou, že...
    kľúčom k úspešnému dlhodobému partnerskému vzťahu je ochota partnerov neustále pracovať na jeho rozvíjaní... vzťah je ako krehká rastlinka, ktorá vyžaduje trvalú starostlivosť, bez nej chradne a nakoniec aj hynie...
    publikované: 23.03.2007 07:37 | autor: hogofogo (e-mail, web, autorizovaný)
  8. hm, Vierka...
    (nielen) tvoja dilema, spočívajúca v túžbe mať vzťah so všetkým, čo k tomu patrí, a súčasne si ponechať slobodu, má asi len jedno reálne fungujúce riešenie: kompromis. asi žiaden partnerský vzťah sa nezaobíde bez čiastočnej straty či obmedzenia individuálnej slobody, otázkou je len miera tohoto obmedzenia.
    publikované: 23.03.2007 07:38 | autor: hogofogo (e-mail, web, autorizovaný)
  9. vyčerpávajúca energia
    ak do sexuálneho aktu vložíš každý svoj dych, každý svoj sval, každú svoju myšlienku, potom si fyzicky z neho riadne vyčerpaný

    energiu získava iba tvoje sebavedomie, keďže "dobrým sexom" si vraví, že všetko je o.k.

    ak denne spíš 3-4 hodiny (tvoje dieťa plače bez nevysvetliteľnej príčiny každú noc), chodíš do práce, staráš sa o domácnosť, málo ti pomáhajú, tak potom chceš tie 3-4 hodiny naozaj mať iba pre seba

    tu neide o nenájdenie uvoľnenia v láskyplnom sexe
    jednoducho ide o únavu

    pre ženu nie je problém "roztiahnúť nôžky", ale toto je iba ukojenie muža

    podľa mňa unavenú ženu treba nechať oddýchnuť si, pomôcť jej, jemne poobjímať, nechať ju samú rozhodnúť sa, kedy sa chce milovať

    naliehaním sa dosiahne opak
    publikované: 23.03.2007 20:50 | autor: gorda (e-mail, web, neautorizovaný)
  10. gorda, píšeš, že...
    "pre ženu nie je problém 'roztiahnúť nôžky'"... naozaj nie je???
    problémom zaiste nie je samotný úkon, no môže ním byť sprievodný zážitok.
    necíti sa vari žena ponížená milovaním, ktoré si muž vynúti bez ohľadu na to, ako sa ona sama cíti?
    necíti hnev, keď ju muž „použije“ ako sexuálnu pomôcku a stará sa len o vlastné uspokojenie?
    so zaobchádzaním s unavenou ženou, ktoré popisuješ, do bodky súhlasím.
    <b>ad vyčerpávajúca energia</b>
    zdá sa mi, že sexuálny akt, ktorý popisuješ, nespadá do kategórie pravidelného manželského sexu. ide skôr o vášnivé, spaľujúce milovanie, typické skôr pre príležitostný (milenecký) sex. v (dlhodobom) partnerskom spolužití sa obvykle takéto milovanie vyskytuje len z času na čas...
    publikované: 24.03.2007 11:15 | autor: hogofogo (e-mail, web, autorizovaný)
  11. odpovedám hogo :)
    „manželstvo by malo byť záväzkom, dobrovoľnou verejnou zmluvou lásky a vernosti“...
    hm... naozaj si myslíš, že sa k láske možno zaviazať? že na ňu možno uzavrieť zmluvu???
    záväzok či zmluvu o vernosti si predstaviť viem (i keď je neraz ťažké jej literu i ducha naplniť), no zmluvu o láske veru nie...

    doteraz som veľmi neuvažovala nad tým, čo si dvaja ľudia manželským aktom sľubujú...pretože nech to bolo vo väčšine prípadov čokoľvek, tento záväzok dnes vlastne k ničomu nezaväzuje, dokonca ani k vernosti....ale predstavila som si, čo by som vo chvíli, keď poviem "áno" pomyslela, cítila ja sama....keď niekomu poviem toto slovo a dôkazom tohoto činu bude aj nejaká "manželská zmluva", bude to pre mňa znamenať, že sa budem snažiť milovať ho, starať sa ako to najlepšie viem, byť mu verná a to aj vo chvíľach, kedy by bolo pre mňa najľahšie niekam odísť....
    doteraz som vernosť s láskou v manželstve neoddeľovala, zdalo sa mi samozrejmé, že ak niekoho milujem, budem mu aj verná....udržať vernosť je asi ľahšie ako niekomu sľúbiť, že ho budem milovať do konca života, ak sú do nevery zaangažované aj city, je ťažšie ju dodržať....
    keď poviem "áno", bude to znamenať "milujem ťa, chcem ťa milovať a budem ťa milovať" a to nie iba nejaký čas, ale v tej chvíli budem myslieť na to, že to bude navždy, po celý život....aj keď možno láska vyprchá a skončí to rozvodom, lenže práve v tej jedinečnej chvíli na to určite nebudem myslieť ;)
    nebudem myslieť na to, že táto zmluva je iba formalitou a že to, čo môjmu mužovi v ten deň sľúbim nemusím alebo nedokážem splniť...ak by som tak uvažovala, aké by manželstvo malo význam?
    manželstvo je pre mňa symbolom vernosti a lásky, a kým sa táto moja predstava niečím nepokriví, aj ním zostane...
    publikované: 24.03.2007 16:10 | autor: dionea (e-mail, web, autorizovaný)
  12. ver mi
    nie je problém nôžky roztiahnúť pre hociktorú

    no uvedomelá ne-/unavená žena ak cíti, že je iba sexuálnou pomôckou, potom radšej sex nechce
    a typujem, že sa aj hnevá, že aj ten jej muž je egoistom (veď sa predtým takto nesprával)



    žena, ktorá vie, čo je "vášnivé, spaľujúce milovanie" chce takéto milovanie zažívať zakaždým



    publikované: 24.03.2007 21:38 | autor: gorda (e-mail, web, neautorizovaný)
  13. hogo, ziadne otazky?? :)
    hm, Vierka...
    (nielen) tvoja dilema, spočívajúca v túžbe mať vzťah so všetkým, čo k tomu patrí, a súčasne si ponechať slobodu, má asi len jedno reálne fungujúce riešenie: kompromis. asi žiaden partnerský vzťah sa nezaobíde bez čiastočnej straty či obmedzenia individuálnej slobody, otázkou je len miera tohoto obmedzenia.

    viem hogo, kompromis, ja viem. lenze to zas nie je take lahke. kym som mala dlhsiu dobu frajera, prislo mi prirodzene byt s nim, obcas odmietnut nejake pozvanie kamaratok, v urcitej miere obmedzovat seba. lenze potom sa mi v dalsich vztahoch prestalo darit. A. a nasla som si ine travenie casu. vlastne som aj musela, ked som sa nechcela doma zozierat, ze preco. a zvykla som si. zvykla som si, ze sa stretavam s kamaratmi, s rodinou, ze chodim cvicit, ze chodim na brusny tanec, vzdellavam sa atd. nerada by som sa vzdala ani jedneho z tychto. lenze, mi to zabera tolko casu, ze ked si najdem partnera, nieco nebudem stihat. viem, ze budem "musiet nieco obetovat" otazka je co.
    publikované: 26.03.2007 13:31 | autor: Viera (e-mail, web, neautorizovaný)
  14. hogo
    nemozeme niekomu zakazat vstupit do manzelstva s clovekom, s ktorym vstupit chce...partner "zavislý"na rodicoch, na matke je vsak uvadzany ako partner nevhodny ci menej vhodny pre manzelstvo, teda urcite spoluzitie s takym clovekom by bolo tazsie...samozrejme nevravim o kontakte s rodicmi, pomoci, ked to potrebuju, telefonovani...ale o stave, kedy syn viac pocuva matku, necha sa nou ovplyvnovat, miluje ju priam zboznuje/az nezdravo/, jej nazor je pre nu "svaty" a partnerka je "mimo"...preto je dolezite este pred vstupom do manzelstva, teda uz odkedy vztah zacina poznat partnerovu rodinu, vztahy v rodine, ich zvyky, formu riesenia konfliktov a pod...ak s takym partnerom vstupujeme do vztahu, mali by sme sa s nim v klude porozpravat o nasich pocitoch z toho a pod...vacsinou je to vsak tazke a nejde to zmenit zo dna na den, ak vsak ten partner zaujem o zmenu nema, tak je naozaj lepsie opustit ho, pripadne sa aj s partnerom obratit na "tretiu osobu"/odbornik-psycholog, psychoterapeut, rodinny poradca/
    publikované: 29.03.2007 21:03 | autor: angie (e-mail, web, neautorizovaný)
  15. hogo
    "lulla, za účinný nástroj...
    na prekonávanie rozdielnych postojov a pnutí v partnerskom vzťahu považuješ komunikáciu medzi partnermi... aj keď nepochybujem o význame komunikácie, zdá sa mi, že na riešenie parterských problémov je len nutnou, nie aj postačujúcou podmienkou.
    komunikácia sama o sebe nič nerieši, ak chýba ochota a schopnosť robiť kompromisy,..."

    komunikácia je urcite nutna, nevyhnutna, bez nej sa da tazko dostat k jadru problemu, bez nej nevies, ze treba spravit nejaky kompromis... mozno bude vysledom komunikacie robenie kompromisov, mozno nie
    publikované: 29.03.2007 21:58 | autor: lulla (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014